Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Prešov

Prešovčania z AustrálieVytlačiť
 

Manželia Čekanovci majú svoj rodný Prešov stále v srdci. Občasné návraty v nich prebúdzajú nielen spomienky, ale dávajú aj možnosť porovnávať, ako sa Prešov stáva krajším.

"Prešov opeknieva, je tu množstvo zrenovovaných Prešovčania z Austráliebudov, stále sa tu niečo deje," neskrývali svoje pozitívne dojmy počas stretnutia s primátorkou Andreou Turčanovovu manželia Čekanovci. Prešovčanom, ktorých osud zavial do ďalekej Austrálie, možno práve tá vzdialenosť dáva intenzívnu možnosť vnímať zmeny, ktorými naše mesto prešlo počas takmer tridsiatich rokov od ich odchodu z vlasti. „Z oboch manželov vyžarovala pozitívna energia a hrdosť na Prešov, na mesto, kde sa narodili. Vďaka odstupu, ktorý majú nadšene vnímali aj to, čo je mnohým Prešovčanom všedné,“ vyslovila primátorka po prijatí týchto rodákov.

Bavili sa s celým mestom

"Fašiangy boli pre nás niečím úžasným. V Adelaide, kde žijeme sa niečo deje len raz za čas a ak sa niečo robí, tak je to na vstupenky. Tu sa bavilo celé mesto. Vošli sme na Hlavnú ulicu a zrazu sme boli medzi tancujúcimi a spievajúcimi ľuďmi, ktorí sa veselili a všade sme vnímali dobrú náladu," rozrozprávali sa manželia, z ktorých sa stali svetobežníci, po tom, čo z vtedajšieho Československa odišli pred komunizmom.

Z Prešovčanov svetobežníci

Leto roku 1988 bolo pre Zuzanu a Igora turbuPrešovčania z Austrálielentné. "V júni sme maturovali, o mesiac sme mali svadbu a v septembri sme počas svadobnej cesty nenastúpili na loď, ktorou sme sa plavili po gréckych ostrovoch," zaspomínali na ťažké momenty, po ktorých netušili, či sa so svojou rodinou a priateľmi ešte niekedy uvidia. Smejú sa pritom, že ako jedni z mála na západ utekali cez vtedajší Sovietský zväz: "Náš lodný zájazd totiž začínal v prístave v Odese."

V Grécku zostali bez dokladov i bez batožiny, len s tým čo mali na sebe. "Gréci v tom čase, na rozdiel od Rakúska, či Nemecka, kam utekalo najviac našincov, nemali žiadny emigračný systém. Vysnívaný kapitalizmus nás tak nejako zvlášť ústretovo neprijal," dodáva pán Igor. Viac im pomohli ďalší emigranti a tak sa postupne udomácnili, našli si jednoduchú prácu, na ktorú im stačil skromné jazykové znalosti a čakali na vízum do inej krajiny.

Do Prešova prišli prvýkrát po dvoch rokoch - komunizmus padol, hranice sa otvorili. "Prešov nám chýbal, no mali sme už rozbehnuté vybavovanie dokladov na vysťahovanie do Kanady, tak sme chvíľu striedavo žili tu a v Grécku. V Prešove sa nám dokonca narodil prvý syn," spomínajú ďalej.

Ďalšie tri deti sa im však už narodili v Kanade. "Tam som mal v tom čase brata, preto sme to mali jednoduchšie. Prácu som mal do týždňa," vraví o novom živote za Atlantikom. Po čase sa z Ontária presťahovali do hornatejšieho Vancouvru, ktorý im viac pripomínal Slovensko.

Pred trinástimi rokmi prišlo ďalšie osudové rozhodnutie - Austrália. "Tam som zasa mala sestru i brata ja," vysvetľuje pani Zuzana. Rozhodlo však hlavne teplo, ktoré ich na južnú pologuľu ťahalo. "Po kultúrnom šoku, ktorý človek nadobudne v tej, akoby prázdnej krajine s obrovskými vzdialenosťami a rozťahanými mestami, sme si tam už zvykli," dodávajú manželia, ktorí sa po troch týždňoch v Prešove vracajú do Adelaide, aby pokračovali vo svojom biznise, ktorým sú rekonštrukcie budov.

Napriek tomu je Prešov pre nich stále miestom, ktoré je im srdcu blízke: "Na rodisko sa nedá zabudnúť a práveže si ho vieme viac ceniť, porovnať ako sa zmenilo, opeknelo, ako sa tu relatívne skrátili vzdialenosti. Nadchli nás opravené budovy, pamiatky, žasli sme nad zrenovovanou budovou skladu Solivaru, boli sme aj na Vodárenskej veži, po diaľnici sme boli za hodinu v Tatrách. Je tu snáď len  viac áut a, oproti časom našej mladosti, sa dá ťažšie zaparkovať, ale to nie je až také podstatné. Hlavné je, že to tu žije ľuďmi."

 


 
 
ÚvodÚvodná stránka